Překročit horizont událostí
Výstava s názvem It can never be the same je první z letošního cyklu výstupů iniciativy Výtěr, která se již potřetí pokouší propojovat výtvarné umělce a teoretiky umění. Kurátorka Martina Ivičič propojila vyšívané kapoty aut a skříně Maud Kotasové se skládanými papírovými obrazy Jiřího Staňka.
Čo ak opustené a zabudnuté miesta nie sú vôbec opustené? Kedysi v nich pulzoval život a odohrávali sa v nich mnohé ľudské osudy. Prechádzame sa po opustených halách, výrobných fabrikách či baniach, ale je to len naša aktuálna existencia v danom časopriestore. Čo ak chvenie časopriestoru spôsobuje, že tento vyprchaný život naďalej kontinuálne pulzuje? Opustené náleziská a prázdne ruiny vôbec nemusia byť mestami duchov. Možno sa len náš aktuálny časopriestor zakrivil v takej fáze, v ktorej nemôžeme minulý alebo prítomný okamih vnímať.
Tieto meta‑priestory dokumentuje Maud Kotasová, ktorá prenáša fragmenty z opustených šatní brnenskej Zbrojovky a opustenej bane v Rumunskom Banáte. Na týchto miestach, ktoré autorka niekoľko krát navštívila, vytvorila latentné performatívne zásahy, ktoré zdokumentovala. Autorka pracuje s relikviami minulého zážitku definovaného priestorom, ktorý sa nám teraz javí ako prázdny. Minulá situácia pominula, ostali však po nej veľmi vecné, závažné a fyzické dôkazy, odtlačky a miesto sa stalo tichým svedkom plynúceho času. Kotasová pracuje so spomienkami na emočne vypäté, až traumatizujúce okamihy ľudských osudov po banskom nešťastí v Rumunsku. Zhmotňuje tak minulú skúsenosť a vkladá jej odtlačky do prítomného okamihu. Artefakty z daných miest si privlastňuje ako objettrouvé, do ktorých technikou vyšívania „vpisuje“ rôzne, až existencialistické fragmenty myšlienok.
Jiří Staněk vytvára nový fiktívny priestor zložený zo skladaného papiera. Pre túto techniku vytvoril neologizmus „papierová skladáž“. V technicky prepracovaných plochách autor symbolicky reflektuje zakrivený časopriestor svojím striktným, až obsedantným skladaním papiera.
Staněk s precíznosťou odhaľuje a posúva limity využitia tohto materiálu. Jeho skladanie podľa presných naplánovaných ohybov a lomov a zložité konštrukcie sa chcú vymaniť zákonom euklidovskej matematiky. Opakujúce sa lomy a ohnutia materiálu chcú objaviť novú dimenziu časopriestoru. Vo svojich linorytoch redukuje ťah a dynamickú líniu na statický bod. Akoby tak chcel narušiť rád času, ktorý sa javí iba ako imaginárny konštrukt.
V inštalácii vidíme dva rozdielne pohľady a prístupy na vnímanie času, priestoru a pamäti. Kotasová tieto konštrukty relativizuje. Staněk konštruuje meta‑miesta a „spomaľuje“ lineárnosť plynutia. Aj napriek odlišným prístupom k tvorbe, materiálu a aj uvažovaniu o čase a priestore, obaja autori v tvorbe reflektujú a polemizujú pojem časopriestoru, uvažujú o jeho manipulácií, akoby chceli prekročiť horizont udalostí…
It can never be the same, Maud Kotasová a Jiří Staněk. Kurátorka: Martina Ivičič. Galerie OFF/FORMAT, Brno, 30. října – 17. listopadu.