Fejeton Kultura

V mojom útlom hlinenom panónskom dome

Foto autorka.

Odpověď slovenské spisovatelky ze srbské Vojvodiny na poetický fejeton Tomáše Koloce Întâlnire (Setkání) z KN 2/2021

Dom s vybielenými stenami a takým istým oproti na ktorého steny pozerám keď sedím za počítačom a dívam sa na záhradu. Dom, ktorý pripomína bledého zostarnutého zhrbeného človeka na ceste do nekonečna... Na povale susedného domu húkajú sovy, lebo majú početné potomstvo a zaletujú chytať myši a škodcov do mojej záhradky. Často lietajú aj do susedných starých domov, na povalu kostolov i chmeľových skladov. Je to pre nich raj, v ktorom sa cítia rovnako dobre ako ja v mojom útlom hlinenom panónskom dome. Zrána do záhradky, na stromy a kríky zaletujú vrabce, škorce a miesto pre oddych si tu nájdu i hrdličky. Do nahustenej zatrávnenej záhrady podvečer vylezú ježe, sediac na verande počujem ich fňukot akoby sa v hustom kríku skrylo dieťa, ktorému ktosi ublížil, nuž mrnčí a vzdychá; keď som bola dieťa toto vzlykanie a nárek zimnej meluzíny v komíne strašilo moju myseľ, tak som sa v úzkosti skryla pod veľký páperový vankúš a čakala, či sa z komína spustí meluzína a zaklope mi na dvere. Vonku sa snehové vločky ukladali na záhradu a táto belosť prinášala svätý pokoj na zemi, utišovala moju myseľ. Očká mi klipkali a sen si otváral brány ticha…

Medzi záhradkou pri dome a jeho širokým dvorom je nekosená zahustená tráva, v ktorej sa skrývajú mačky z okolia, ale i ježkovia a ich deti a pri hnojisku rástla bylinka, ktorú sme menovali stracia nôžka+, častá bola aj pri cestách a na našom záhumienku za dedinou, kde matka pestovala zeleninu a zemiaky. Stracia nôžka mi bola akýmsi pevným bodom odchodu a návratu z našich kvadrátikov, ale najčastejšie rástla na kanáli za dedinou,…bola mi ukazovateľom cesty, kam mám ísť za mamou pracujúcou na tom fliačku zeme, aby som sa nestratila na ceste domov… S rozkvitnutou stracou nôžkou po zemi sa rozliezli ako prsty na dlani i divé pupence, z ktorých sme si ako deti robili venčeky na hlavu a potom spievali alebo odriekali riekanky.

Nuž do takýchto panónskych ciest a domov sa všeličo časom zapísalo; ostré kontinentálne vetry povypisovali na nich osudy ľudí, ale ten, kto si tieto prašné odkazy mal prečítať, iste sa oneskoril a keď sa za nimi vybral, bolo už bezveterno a odkazy stihol predtým odviať vietor z ďalekých rumunsko-balkánskych strán. Ale čosi sa z nich predsa len zachovalo. Spomienka našich predkov na kysáčske a petrovské pusty, kde zemepán Čarnojević najímal rumunských pastierov na dlhodobú službu. Spomenula som si to z rozprávania otca za dlhých zimných večerov a tieto odkazy posielala po meluzíne, ktorá ich zasa so sebou odviala do ďalekých rumunských vrchov; ale boli tam aj čapáše-odtlačky dobytka kráčajúceho po týchto prašných cestičkách od chotára po chotár a prinášajúce zvesti z ďaleka…
Nuž v takomto útlom a neraz i chudobnejšom a neolíčenom dedinskom domci sa zrodili i mnohé básne a povesti našich tvorcov. A potom ako sťahovavé vtáky zalietli i do sveta, niektoré sa tam presadili, na niektoré sa zasa pozabudlo, mnohé sa už ani nehodili do dnešných časov rýchlej globalizácie a zanikanie malých jazykov a národov…
*
Dnes veru do tohto môjho malého tesného dvora nezaletujú ani mnohé tu spomenuté vtáky, zostali iba zriedkavé vrabce; ostatné sme vyhostili jedom a posypom z chémie, znečistili sme si nielen záhrady, ale i polia tejto chlebodarnej Panónie. Tú iba básnik tohto lokálneho, čiže ak chcete modernejší výrazm, rurálneho prostredia ako umelec vnímavo zaznamenáva jej nespočetné krásy, odtiene, farby, zvuky, hlasy a odkazy. Talent vždy vedel a vie opísať obmeny svojho okolia, rodiska, vžívať sa do mnohých jeho podôb a žiaľ i do zaniknutého tradičného života nášho vidieka. Vedel počúvať odkazy „spod kôry tela i zeme“ tak, ako vie mestský poeta opísať premeny svojho mestského prostredia, naliehavé témy z osamelosti ľudí sústredených vo veľkých megamestách, ich túžby po voľnosti a slobode.
*
Život si dnes navlieka inú, modernejšiu a neraz i veľmi lacnú pozlátkovú košeľu, ktorá je utkaná nie zo zdravého konopného plátna, ale z umelej hmoty, ktorá nás však svojou nekontrolovanou zhmotnenosťou a objemnosťou začína zadúšať. Obdobie tradičnej panónskej roviny a život na nej na chvíľu ustrnuli na obraze insitného umelca, v realistickej literatúre, v ľudovej tvorivosti, vo folklóre, či v hudbe. Slovensko-vojvodinský Básnik Paľo Bohuš (Pavel Sabo) to nazval „Oprstenkovaní životom a ja zasa pridávam oprstenkovaní i Panóniou“… Na zvuk tejto metafory začali sa mi hneď otvárať dvere do spomínanej tradičnej doby našich predkov (v mojej mysli uloženej natrvalo ako citový obraz niečoho, čo, žiaľ už vymizlo, ale bolo plné krás a citov!)… Tí popri úmornej fyzickej práci vedeli hold úcty vzdať i kráse sviatkov, nedele, či božskému dielu na poli, okolo domu i v ňom…

Ale tie časy sú už za nami, naša dedina takejto írečitej panónskej scenérie vymizla na mape nášho života, tak prečo sa k tomu navracať? Z melanchólie, z nudy súčasnosti, z potreby obdivovania minulých čias? Nie, ale z čítania medzi ešte nevyčítanými riadkami našej poézie. A ja sa práve preto rada navraciam do takejto našskej Panónie, medzi jej riadkami čítam a lúštim osudy ľudí, pokúšam sa nadviazať s nimi poetickú, harasovú niť – ako napríklad s poety Dagmar Anocovou z rumunského Nadlaku alebo Tomašom Kolocom z Hradca Králového! Ak sa mi to občas podarí, dá mi to podnet na ďalší výskum spoločných poetických tém z blízkych régií.

Bez vplyvu pani Korony!