Offformat Kultura

Abstrakcia ako profánny liturgický predmet

Martin Hreha, pohled do instalace. Foto: Martina Schneiderová Andrea Uváčiková, pohled do instalace. Foto: Martina Schneiderová

Druhým výstavním projektem realizovaným v rámci společensky prospěšné akce VýTěr (Výtvarník + Teoretik vytřou světu zrak) se stala výstava připravená kurátorem Erikem Vilímem.

„Boh je mŕtvy! Boh ostane mŕtvy! A my sme ho zabili!“ Veta, ktorú do úst pomätenca vložil Nietzsche. Z dnešného pohľadu sa zdá, že jej platnosť sa oslabuje potlačením procesu sekularizácie, ktorý začal v osvietenstve. Ako uvádza Tomáš Halík, sekularizácia je vo svojej podstate snaha o „sploštenie skutočnosti“, o jej „jednodimenzionálnosť“. Dvadsiate storočie vstrebalo nebo aj peklo. Zmieňované „sploštenie“ významovo korešponduje so slovami Nietzscheho pomätenca: „Kto nám dal špongiu, aby sme zmazali celý horizont?" V súčasnosti človeku nahrádzajú Boha média. My sa pýtame, Google odpovedá. Z tohto vzťahu sa však vytratilo hľadačstvo, ktoré si drží pred sebou tajomstvo – Boha v jeho skrytosti. Vytvorenie umelej inteligencie nás definitívne postavilo do pozície Stvoriteľa. Následne nás schopnosť vytvorenia vlastného jazyka samotnou umelou inteligenciou degradovala a ukázala našu malosť, našu neschopnosť zastávať pozíciu Stvoriteľa.

Napriek týmto okolnostiam sa dnes ukazuje, že viera, ako nevyhnutný článok ľudského vzťahovania sa k svetu, sa opäť navracia, avšak v inej forme. Ide o vieru, ktorá vystupuje ako určitý spôsob hľadania zmyslu (bytia) v destabilizovanom svete neskorej postmoderny. Tento fenomén už nejaký čas zastupuje slovo postsekularizmus. Vyznačuje sa aktualizáciou náboženských hodnôt.

Kľúčové otázky, ktoré si koncepcia výstavy kladie, znejú nasledovne. Môžeme dnes nájsť zreteľné snahy o obnovu kontaktu so strateným Bohom? Akú úlohu v nich zohráva umenie? Môže súčasné abstraktné umenie napĺňať funkciu komunikačného média medzi človekom a Bohom? Alebo je len prostriedkom, ktorý hľadanie podnecuje či stimuluje? Môže byť abstraktné umenie v tomto zmysle chápané ako akýsi profánny liturgický predmet?

Názov výstavy je zámerne oxymoronom, ktorý odzrkadľuje paradoxy súčasnej povahy spirituality a duchovného prežívania.

Diela Martina Hrehu (1991) a Andrey Uváčikovej (1990) si kladú rovnaké otázky. Jednotliví autori však ponúkajú divákovi rozdielnu meditatívnu skúsenosť, v mnohom až protikladnú. Martin Hreha pracuje s princípom variácie. Reduktívnym jazykom vytvára subtílne maľby, ktoré sa vyznačujú neobyčajnou hĺbkou – priestorovou aj ideovou. Aj keď sa na prvý pohľad môže zdať, že jeho monochrómne práce sa sústreďujú na horizontálnosť, ich vnútorný pohyb prebieha vertikálne. Andrea Uváčiková využíva ako hlavnú stratégiu princíp vizuálnej narácie, ktorý prirodzene vychádza z použitia videa, ako aj z práce v sérii. Nejde jej však o vecné podanie deja. Príbeh, ktorý sa odohráva akoby „za sklom“, sa tu formuje veľmi implicitne, je skôr na vnímateľovi, aby ho postupne na základe asociácií poskladal, podobne ako svoj roztrieštený zmysel pre transcendenciu. Prezentované dielo ako celok pozostáva zo šiestich videoprojekcií, ktoré na seba nadväzujú. Sila diel Martina Hrehu a Andrey Uváčikovej spočíva v súčasnosti v ich odmietnutiu „instantných“ odpovedí na počkanie, ktoré máme všade okolo nás.

Abstrakcia ako profánny liturgický predmet, Martin Hreha a Andrea Uváčiková, galerie OFF/FORMAT, Brno, 30. 11. – 17. 12. 2017