Jeden príbeh

Foto Tomáš Koloc

O fašizmu a antifašizmu

Rozpoviem vám jeden príbeh. Pred 73 rokmi, v lete 1944, sa ocitli stovky francúzskych vojakov v zajateckom tábore na brehu Balatonu. Mali tam na tu dobu relatívny komfort, dostatok jedla, ženy, teplú vodu, skrátka podmienky, v ktorých mohli pohodlne prežiť do konca vojny. Napriek tomu sa dvesto z nich rozhodlo (keď sa dozvedeli, že na Slovensku vypuklo protifašistické povstanie), že ujdú na pomoc povstalcom. Nasadili ich do najťažších bojov v Strečne. Keď ich v Strečnianskej úžine nechali napospas obrovskej nacistickej presile, tak váhajúci Slovaci, ako aj opití Rusi, v strese uvažovali o ustupe. Vtedy prehovoril kapitán Lannurien, ktory vystrašeným chlapcom zdvihol bojovú morálku: „Prišli sme sem bojovať, nie utekať. Neurobíme hanbu Francúzsku. Za šťastie naše a šťastie ľudstva vpred!“ Následovala dráma, ktoré premenila Strečno na slovenské Termopyly. Stovka Francúzov kladla postupujúcej nacistickej presile húževnatý odpor. Dve skupiny vyrazili smerom ku gulometnému hniezdu, padali a vstávali, zas a znova, vytrvalo a húževnato, hoci nepriateľ ich kosil ako zajace. Bolo to ako v záverečnej scéne Posledneho samuraja, ale tu by si Hollywood hrdinstvo nemusel vymýšlať. Päťdesiat šesť ich tam padlo. Keď Lannurien hlásil veliteľovi Veličkovi straty, neubránil sa slzám. Napriek tomu dal hrdo nastúpiť zvyšky bojovej družiny do trojstupu. Francúzi urobili na svojich bojujúcich druhov obrovský dojem.

Prečo sa Francúzi z pohodlia balatonskych pláží rozhodli ísť bojovať za krajinu, o ktorej nič nevedeli a s ktorou ich nič nespájalo? Podľa vlastných slov preto, aby zmyli hanbu za Mnichovskú zradu. A tiež preto, lebo fašistický mor treba vyhubiť kdekoľvek na svete. Naši dedovia spolu s týmito bojovníkmi z rôznych krajin urobili správne rozhodnutie v čase, keď nič nebolo isté. Rozhodovali sa podľa svojho svedomia a v duchu tých najlepších humanistických tradícií ľudstva. Sme my, dnešné generácie, hodni ích obrovských obetí? Uvedomujeme si, čo nam zanechali a aku štafetu nám odovzdali? Boli by sme dnes rovnako pevní a odhodlaní branit svoju vlast, ľudskost, znášanlivosť? Čoraz viac o tom pochybujem.

V roku 2004, pri príležitosti 60. výročia SNP, som inicioval odhalenie pamätnej tabule statočným francúzskym partizánom na železničnej stanici v Galante, odkial tajne odchádzali na povstalecké územie (dnes je tabuľa v dezolátnom stave, poškodili ju vandali, písmena už takmer nevidno, mesto by s tým malo niečo robiť!). Prezident republiky poslal čestnú stráž, hrála francúzska i slovenská hymna a prišli aj francúzski veteráni. Zostali už len štyria. Plakali. Spomínali na to, čo prežili, na svojich padlých druhov, na statočného českého pekára Vojtěcha Stoklasu zo Serede, u ktorého sa skryvali a ktorého gestapo napokon odhalilo, odvlieklo aj s manželkou do koncentráku a popravilo.

Su veci, ktoré za vas nemôže urobiť historik. Zoberte svoje deti tak, ako som ich zobral ja k horárni Šaling za Čiernym Balogom, kde statočne bojovali ich prastarí rodičia. Ukážte im všetky tie miesta, ukážte im hroby na Prašivej či na Polane, kde este sú zhrdzavené prilby prederavené gránatmi, ukážte im Klak a Ostrý Grúň, aby pochopili, čo dokážu fašistické bestie a kam ich tolerancia vedie. Každý musí pochopiť, kto bol hrdina, kto lotor a koho odkaz bude následovať.