Podoby lesa

Hayek z výstavy v Galerii Josefa Jambora v Tišnově, foto Zbyněk Fišer Hayek z výstavy v Galerii Josefa Jambora v Tišnově, foto Zbyněk Fišer Hayek z výstavy v Galerii Josefa Jambora v Tišnově, foto Zbyněk Fišer Hayek z výstavy v Galerii Josefa Jambora v Tišnově, foto Zbyněk Fišer Hayek z výstavy v Galerii Josefa Jambora v Tišnově, foto Zbyněk Fišer

Milujeme přírodní originalitu organických forem, a současně je stále kategorizujeme, přizpůsobujeme, a tedy měníme podle sebe, dedukuje autorka recenze aktuální výstavy malíře a grafika Pavla Hayeka.

Každý, kto niekedy vstúpil do lesa, si pri príchode do výstavy Pavla Hayeka uvedomí, že les, ktorý tam nachádza, je síce povedomý našej skúsenosti, napriek tomu však oproti tomu, čo v prírode bežne zažívame, zvláštny. Obrazy, ktoré tu autor prezentuje, vynechávajú mnohé dojmy, ktoré v prírode zakúšame, akými môžu byť napríklad pestré farby, rôzne detaily, pohyby, či zvuky. Namiesto toho, aby nám poskytoval akýsi komplexný zážitok z návštevy prírody, vyberá určité fragmenty, zdôrazňuje ich, a nenásilne navrhuje, ako a na čo je možné sa v lese dívať.

Séria veľkoformátových obrazov, kde sa na bielom pozadí prepletajú siluety korún stromov, nabáda k skúmaniu ich tvarov a k zameraniu pozornosti na kompozičné formy, ktoré spoločne nadobúdajú. Autora nezaujímajú detaily a popisnosť, sústreďuje sa výhradne na abstrahovanie jednotlivých prvkov a hru ich vzájomných vzťahov. Miestami zobrazované objekty úplne strácajú pôvodný význam a umožňujú tým divákovi hľadať v nich vlastnú interpretáciu.

Zaujímavý tu je i určitý odstup a uhol pohľadu, ktorý autor volí při zobrazovaní krajiny. Naproti rôznym priehľadom korunami stromov, ku ktorých pozorovaniu by divák iste musel vyvrátiť hlavu dohora, ďalšie jeho obrazy opúšťajú vyrezané rámy, naplnené kontrastnými siluetami, a hľadajú rytmus vo väčších celkoch. Opäť používa minimálne množstvo farieb, avšak pohľad na celistvú krajinu už nie je taký ostrý a nekonkrétny, ako u predošlých diel. Akobysa autor snažil pripomenúť nám zdroj jeho inšpirácie a ukázať nám, odkiaľ sa vzali dojmy, ktoré sa nám prostredníctvom výstavy snaží pretlmočiť.

Snáď najjasnejším znamením toho, že vstupujeme do autorovho dojmu a nie iba do snahy reálne zobraziť a priblížiť podobu už existujúceho, sú Hayekove abstraktné diela. V konfrontácii s obrazmi, na ktorých ešte stále dokážeme identifikovať a pomenovať konkrétnu predlohu, pôsobia jako ich pokračovanie. Navrhujú spôsob dívania sa na tvary ako na prvky skladby, nachádzajúce sa všade okolo nás, s možnosťou kedykoľvek ich vyňať z pôvodného usporiadania a vložiť ich do novej štruktúry. Nevyspytateľnosť organických tvarov sa stretáva s ľudskou tendenciou usporiadavať a kategorizovať, a tak vzniká vzťah, kde človek na jednej strane priznáva a ponecháva originalitu organickej skladby, na strane druhej ju však podľa seba mení a prispôsobuje.

To, čo si v konečnom dôsledku odnášame, či už z návštevy lesa, alebo galérie, je náš vlastný, individuálny dojem. Tu autor ponúkol jednu z možných podôb vyústenia subjektívneho vnímania do nachádzania nových usporiadaní, do spôsobu zapamätania si a pôsobenia vonkajších popudov na zmysly. Jeho vlastnú podobu lesa.

Hayek, Galerie Josefa Jambora, Tišnov, 3. října 2020  – 27. ledna 2021