Čas na zamyslenie a tiché pozastavenie
Z redakční pošty
Vážený literáti,
teším sa na každé vase nové Kultúrne noviny, z ktorých zisťujem čo sa u vás deje.
Čo sa deje u nás? V týchto dňoch, keď sme v izolácii pred vírusom, človek urobí chybu ak bude civieť na správach, sledovať nové a nové alebo stále pozerať televíziu a počúvať rozhlas. Človek aj v minulosti zápasil s mnohými podobnými chorobami, progres v prírode po každej smrti alebo zániku pokračuje v tvorbe nového a dokazuje, že je život na našej zemi skutočne v stálej obnove, hoci sa ľudstvo neľudsky správa k nej samej a ,zdá sa, že všetko zdevastuje. Vedci sa snažia mnohé svoje progresívne idey realizovať tak aby neuškodili prírode. Ale, ako to napísal vo svojom Dekamerónu nesmrteľný Boccaccio v 14.storočí vo vtedajšom Taliansku (pravda chytľavé choroby sa vyskytovali aj v hlbokej minulosti a často po dlhoročných bojoch ľudstvo a celé krajiny sa vyľudňovali!) človek je iba časticou prírody a len čo minú vojny alebo iné výstrahy, na všetko zlé zabúda a o chvíľu už tancuje, spieva, robí si z „príšer strachu“ žarty a život beží ďalej. Ale vari je tak dobre, lebo dlhá pamäť nie je silou progresu...
No ako je to dnes s nami?
Zdá sa mi, akoby sa vzťahy medzi ľuďmi práve v tejto obmedzenej izolačnej dobe akosi očisťovali, sme si k sebe vari bližší. Korona nás primkla k sebe, rodine, zisťujeme ako sa človek od nej predtým odcudzil. Teraz mnohí strácajú prácu, musia byť v izolácii, mnohí nemajú možnosť zabávať sa a cestovať. Meníme sa postihnutí niečím čo sa stalo hrozbou celého ľudstva- vírusom, ktorý si vyžaduje iné návyky a iný režim prístupu k problému a ako si zachovať zdravie. „Zdá sa, že sa ľudstvo mnohotvárne očisťuje keď preskočí cez oheň strachu a nákaz...“ píše veľký srbský spisovatel Pekić vo svojom románe Besnota, kde svojho hrdinu uvádza do podobnej situácie akú prežíva ľudstvo dnes. Aj dejiny aj múdri ľudia, vedci, filozofi, spisovatelia a maliari, nám vo svojich dielach poukazujú, že ľudstvo nemá vždy iba obdobie progresu a spokojnosti, ale že sa obdobia striedajú. Raz sú kľudné a progresívne a inokedy veľmi katastrofické...
Sedím (mám to šťastie že nie som v mestskom byte!) pri malej domovej záhradke na stolčeku, ktorý kedysi predávali na petrovskom trhu šikovní stolári a čítam diela Borislava Pekića, Boccacia, Hanu Zelinovú a jej Alžbetin dvor a i Golema a iné zaujímavé, v dobe korony, aktuálnwe romány. Na stole mám prichystané mnohé knihy napr. dávno som nečítala otcove okultné knihy o alchémii, nuž sa im občas zo zvedavosti venujem; preverujem čo hovoria o časoch stredovekého človeka v rokoch, keď bolo ľudstvo v nešťastí a strachu z „čiernej nákazy“ teda moru. Čítam a pozerám obrázky alchemikov. Aj vtedy sa nosili rúška, v ktorých mali tymian a iné voňavé zelinky na nose, podobali týmto našim rúškam ale zdalo sa akoby na tvári mali vtáčie zobáky....
Doba izolácie je dobou na zamyslenie ale aj na malé pozastavenie: možnosti zmeniť staré návyky a vytvoriť nové. Toto pre niekoho hluché ticho má v sebe i niečo desivé, upozorňujúce, ani ulica nežije plným životom ba sa deje niečo neprirodzené, čo sme predtým nepoznali. Ale ticho tvorivému človeku pomáha nazrieť hlbšie do záhad života, do ľudskej psychy. Dobré a zlé časy sa teda iba striedajú. píše o nich medzi inými spisovateľmi i Pekić, Boccaccio či Borghes... Nič nie je trvalé a vždy po odchode smrti prichádza život, teda obnova človeka a prírody; tak ako vravievali aj naši predkovia – po smrtnej zime vítame nový dych jar. Je táto dnešná chvíľa na čítanie a zamyslenie? Ano, ale i na organizovanie sa v nových okolnostiach; vtedy človek zistí, že v takýchto chvíľach ohrozenia jeden druhému môžeme pomôcť, len sa treba organizovať. Aj mladá generácia, ktorá ešte nezažila spomínané hrôzy vojen a nákazlivých chorôb má možnosť zistiť, že nič v živote nie je samozrejmé a nič netrvá večne.
Čo nás teda čaká zajtra?... Pisár píš, zdieľa nám slovenský spisovateľ Miroslav Bielik vo svojom najnovšom románe Kaleidoskop...
Petrovec, Vojvodina, Srbsko, Advent 2020