Však sme všetci ľudia

Foto Tomáš Koloc.

Odpověď slovenské spisovatelky, překladatelky a literární teoretičky z rumunského Sedmihradska na mezikulturní poetický dialog fejetonů Tomáše Koloce z Česka a Viery Benkové ze Srbska

Dnes už nemožno pochybovať o pozitívnych aspektoch dotyku kultúr. Nie je to ani fenomén, ktorý by sa zdal výsadou dnešných čias. Kultúry sa už stretali dávno, hádam možno bez veľkého omylu povedať, odjakživa. Pravda v rôznej miere a v rôznych formách, i s rôznym dopadom a všelijakými dôsledkami. V novších časoch sa fenomén začal uvedomovať, reflektovať a skúmať. Podľa toho, kto a ktorú oblasť kultúry si vybral za centrum pozornosti, začali vznikať rôzne vedné oblasti. Sem podľa mojej mienky možno zaradiť aj disciplínu nazvanú literárna komparatistika, alebo jazykové kontakty, kde sa veľmi úspešne skúma bilingvizmus, multilingvizmus, poliglotizmus. Okrem kultúrnych rozdielov sú aj podobnosti či spoločné prvky a nielen v literatúre, výtvarnom umení, ale aj v spôsobe komunikácie, etnologického rázu, komportamentálne a pod.

Nie je tu miesto ani cieľom hovoriť privedecky a bez humoru. Práve preto by som pripomenula, že sa pri stretnutí kultúr môžu prihodiť aj nedorozumenia. Všetci vieme, napríklad, že sa kývaním hlavy v bulharskom prostredí označujú významy naopak ako v našom. Rozmanito chápeme aj čas, jeho plynutie a potom aj dochvíľnosť. Môže sa stať, že na tom istom stretnutí sa západniarovi a východniarovi nepodarí stretnúť. Sú národy, ktoré si názvy mesiacov vytvorili domácimi jazykovými prostriedkami, iné si prisvojili medzinárodné pomenovanie. Podobne je to v prípade názvov drevín. Napríklad v niektorých kultúrach/jazykoch sú názvy drevín tvrdej esencie mužského rodu a mäkkých ženského rodu.

V Hroncovej básni o Človeku bez nohy Marína Šimáková- Speváková vychádza při interpretácii z orientálnych predstáv o princípoch a tele človeka. Ak sa v západnej kultúre ženská časť ľudstva pokladá za „slabšiu“, v orientálnej údajne sú ženy pokladané za rezistentnejšie, za silnejšiu časť ľudstva. Z dotyku týchto kultúr mohol Hronec vyťažiť ohromné estetické napätie.

Azda by som sem mohla zaradiť aj kontakt kultúr pri prekladaní literárnych diel. Sprostredkúvanie a prekladanie kultúrnych hodnôt má tiež chvályhodnú tradíciu. Pomyslime si, povedzme, na úlohu prekladania Biblie, hľadania súvzťažností a vnášania nových pojmov, nových predstáv, pravidiel. Ako to potom zjednocovalo Európu... stredoveká lingvistická a ideologická univerzálnosť sa vďačí určite aj zbližovaniu vychádzajúcemu z dotyku kultúr .

Občas dotyk kultúr v preklade môže nastoliť zložité situácie. Svojho času sa Viera Benková zdôverila, aký problém vznikol pri rumunskom preklade prózy Etely Farkašovej, kde je hlavnou hrdinkou myš. Homonýmia „myš“ zvieratko a „myš“ počítačový dispozitív, nemožno v niektorých jazykoch využiť „prirodzeným“ spôsobom. Lebo tá prvá je myš, ale druhá je už „maus“. Je tu aj ďalší príklad. Nobelová Wisława Szymborska sa štylizuje do motívu ryby, čo je prijateľné a v istom zmysle prirodzené, veď slovo „ryba“ je ženského rodu a v podstate má kladný symbolický náboj, kladnú kontáciu. Tak je tomu iste v slovanskom svete a aj v slovenčine hovorievame „zdravý ako ryba.“ No v rumunčine je slovo „peşte“- ekvivalent slova „ryba“ – mužského rodu, a to je veľký hendikep. Okrem toho má aj negatívne vyznenie, označuje sekundárne, obrazne „pasáka.“ Kraskova báseň o živote, s ktorým je hodno zápasiť, pravdepodobne všetci samozrejme prijímame ako ušľachtilý rytiersky turnaj. Po rumunsky je život „viaţă“ ženského rodu a v tomto prípade hrdinskosť lyrického subjektu už nevyznie úplne s gloriolou. A zrejme tak by tomu bolo aj v taliančine. Napriek tomu čitateľ znáša tieto neúmyselné napätia, posuny a nánosy vedľajších „neorganických prímesí“ empaticky a bez predsudkov, princíp exotiky v nás uhladzuje nezrovnalosti a to čím viac čítame a potom čím viac jazykov a kultúr poznáme, sme otvorenejší a máme možnosť estetické (a iné) napätie detenzovať viacerými spôsobmi. A čo s jazykmi, v ktorých kategórie substantív fungujú formálne, alebo ich nemajú vôbec. Stále ma zaujíma a neviem sa dopátrať, ako si Maďari prestavujú a pociťujú smrť, keď nemajú kategóriu gramatického rodu: ako ženskú postavu alebo mužskú. Aj u Slovákov aj u Rumunov sú to „ženské“ postavy s kosou, lebo pomenovanie predstavy „smrť“ , resp. „moarte“ má gramatický ženský rod.

Aj v rámci jednej kultúry jestvujú posuny a tak možno hovoriť o dotyku „kultúrnych období,“ veď kultúra, tak ako aj literatúra je fenomén, ktorý sa postupne dopĺňa, konštituuje súčasne aj dodatočne. Dionýz Ďurišin hovorí vo svojej teórii o tejto možnosti.

O dotyku jednotlivých kultúrnych podoblastí, subkultúr by som uviedla jediný príklad: na obrázkoch z Dolnej zeme sú mladuchy v istom období oblečené v čiernom. Inde v Európe sa kedysi mladuchy obliekali do červeného. Potom do bieleho.

Pre nás žijúcich v stredoeurópskom prostredí, kde je na malej ploche mnoho kultúr a jazykov, mnoho komunít, je dotyk, výmena, napätie, konflikt a súzvuk osobitne podnetnou otázkou.

Sama som vyrastala na hrane dvoch kultúr, občas v jednej, občas v druhej, občas na priesečníku a samozrejme aj v novej entite, ktorá vznikla posunom v pozícii priesečníka. Na čo myslím? Vo svojej básni o daždi tvrdím, že dážď je rodu ženského. Nielen preto, že obrazne povedané môže byť symbolom ženskej plodnosti, ale jednoducho preto, že v rumunčine je rodu ženského - „ploaia.“ A celá báseň vznikla vlastne ako komentár nežného obrazu rumunského výtvarného umelca, maliara detí a emocionálnosti Štefana Luchiana nazvaného Lăutul – Kúpeľ/Zmývanie (hlavy). Matka si nežným pohladením umýva útle tielko dieťaťa. Je takým nežným stelesnením prirodzeného materinského princípu, úplne dojimavým. Lenže pravda, keď hovoríme o daždi a zemi, v slovenčine je to priraďovanie vyvolávajúce predstavu paralely vzťahu muž- žena. Na egyptskom vyobrazení plodenia života je tiež nebo predstavené ako muž a zem ako žena. Je tu podobnosť myslenia zrejme preto, že kognitívne usudzovanie má pravdu: pri posudzovaní sveta vychádzame z vlastného tela.

Keď som sa raz opýtala japonského slovakistu, prečo je slovenská literatúra zaujímavá pre Japoncov, odpovedal mi stroho: „Však sme všetci ľudia.“ Ako ozvena starovekého diktónu: nič, čo je ľudské, mi nie je cudzie.